Koī gul bāqī raĥay gā na chaman raĥ jāye gā
Par Rasūlullāĥ kā dīn-e-ḥasan raĥ jāye gā
Ham ṣafīr-o-bagh me ĥay koī dam kā checĥaĥā
Bulbulen uř jāye gī sunā chaman reĥ jāye gā
Aṭlas kam-khuwāb kī poshāk par nāżān na ĥo
Is tan-e-bay jān par khākī kafan reĥ jāye gā
Le célèbre Taabii’ Hazrat Sayyiduna Hassan Basri عَـلَيْهِ رَحْـمَةُ الـلّٰـهِ الۡـقَـوِی ti pé assizer cot la porte de so lacaze quand ène janaaza finne passer. Hazrat Sayyiduna Hassan Basri رَحْمَةُ اللهِ تَعَالٰی عَلَيْه finne lever et li finne suivre janaaza là. En-bàs janaaza là ti éna ène madani munni (petite fille) ki ti pé galouper et ti pé alle ensam li aussi et li ti pé pleurer beaucoup. Li ti pé dire: ‘Oh mo papa! Azordi finne arrive sa situation là lors moi, ce ki jamais pas finne arrive moi avant.
Quand Hazrat-e-Sayyiduna Hassan Basri عَـلَيْهِ رَحْـمَةُ الـلّٰـهِ الۡـقَـوِی finne entendre sa la voix rempli avec souffrance là, alors larmes finne coumence couler depuis so lizié et so le coeur finne perdi so tranquillité. Li finne passe so la main avec affection lors la tête de sa tifi triste et orpheline là et li finne dire: ‘Mo Tifi! Pas lors toi, mais au contraire c'est lors to papa ki népli vivant, ki sa situation là finne arriver, ce ki jamais pas finne arrive li avant.’ Le jour suivant, Hazrat-e-Sayyiduna Hassan Basri رَحْمَةُ اللهِ تَعَالٰی عَلَيْه